Scéna.cz 

Konzistence Andersona

Divadelný súbor študentov DAMU, Konzistence méďi, sa venuje dnes mierne zanedbávanému druhu umenia - tieňovému divadlu. Mladá slovenská režisérka Natália Deáková a Lukáš Kuchinka, výtvarník a light designer, spolu s hercami Dorou Krškovou a Václavom Jiráčkom pretvárajú vo svojich inscenáciách javisko na miesto hýriace fantáziou, zaplnené magickými obrazmi a uceľované nemenej pôsobivou hudbou. Ich najnovšia inscenácia je voľnou adaptáciou notoricky známej Andersenovej rozprávky o láske a hľadaní, Kájovi a Gerde - Snehová kráľovná.

Prvá otázka, ktorá potrebuje byť zodpovedaná, je určite otázka po aktuálnosti alebo skôr vhodnosti uvádzania rozprávky v dnešnom svete, ktorý sa s každou ďalšou hodinou premieňa v realitu ešte surovejšiu a tvrdšiu. Načo rozprávku v čase, kedy je treba riešiť aktuálne problémy alebo sa nimi aspoň zaoberať (lebo divadlo málokedy niečo „porieši“). Konzistence méďi má odpoveď. Nechajte sa doslova a s prepáčením „uniesť“ do abstraktného sveta najvyšších cností a najväčšieho zla, najvernejšej lásky a šťastných koncov, a možno zistíte ako málo sú tieto dneska ctené a vôbec možné. Rozprávkovo dokonalá Gerda sa až s chorobným odhodlaním pokúsi o nemožné a uspeje, lebo takpovediac za ňou stoja neporušiteľné zákony „zhora“. Láska vyhráva, zlo odchádza porazené a sneh sa topí pod jarným slnkom.
Nemenej pôsobivé je i inscenačné riešenie, teda scéna a svetelný design. Tri plachty a malý priestor pre hercov pred nimi, stačí Konzistenci na vytvorenie efektov priam filmových. Živé premietanie „tieňov“ je jadrom celej koncepcie a preto je i najviac vybrúsenou zložkou inscenácie. Farby a tvary sa pohybujú v neustálom kolotoči Gerdinho strastiplného putovania a spolu s halucinogénnym hudobným a zvukovým doprovodom vo vysokej kvalite, transformujú dvojrozmerné plachty v plnokrvnú ilúziu skutočnosti. Prostý lineárny príbeh samozrejme musel byť nejako ozvláštnený jednotlivými zastaveniami na ceste, čo sa vydarilo až na pár momentov, kedy z na seba sa ponášajúcich obrazov zavial náznak nudy. Celok ale držala pokope šikovná dramaturgia a zmysel pre gradáciu napätia a strih.
To všetko Snehová kráľovná má a využíva. Otázne je iba postavenie živého „trojrozmerného“ herca v produkcii ako je táto. Káj a Gerda sa v plnej kráse ukážu len na začiatku a na samom konci, a potom až so Snehovou kráľovnou pri „vytlieskavaní“. Plne fungujú až ako tiene a prízraky.
Ďalšia z chvályhodností je úspešná snaha tvorcov o uchopenie filozofie alebo zmyslu Snehovej kráľovnej. Nešli po povrchu, nehľadali záchytné body len vo vizuálnej stránke, ale dostali sa hlbšie, až tam, kde sa ukrýva kvalitné divadlo.